Schody do seba.
Našiel som ťa
plakať na schodoch.
Že vraj nikoho nemáš.
Povedal som ti:
„To nie je problém,
Môžeš mať všetkých.“
A plakala si ešte viac.
Cez tvoje slzy som akosi nevedel
zaostriť.
Len vzdialene som tušil
že ani ja
nemám rád zhnité banány.
Niekde blízko zadunel hrom.
Perun asi nemá rád slzy
alebo čo.
Ale ten dážď čo padal
štípal v duši
soľou bohatstva i chudoby,
nádejou túlavého psa,
hľadajúceho každého pána,
ktorý ho nechce.
Bál som sa ťa dotknúť.
Bál som sa ťa nedotknúť.
Túžil som dať ti všetko,
čo som sám nemal.
Blízkosť.
Tri kroky boli málo
a dva priveľa.
Tak som si povedal:
Neplač,
nestojí to za to.
Aj tak sme všetci mŕtvi,
len niektorí
ešte žijeme.